Yelyzaveta Shyhida

Napadli vás moje vlastné náhle impulzy,

ktoré vo mne hnojivo kompostia.

Nachádzajú sa jeden nad druhým

a pomaly – po troške sa géniove podnety

prevracajú na nie moc príjemné voňavé kopčeky

nezrozumiteľnej substancie bezo dna i bez hladkosti.

A z vône sa stávajú halucinácie blúdiace, 

putujúc tebou ku agónii.

Keď nie je neskoro, moji milí,

dostanete sa vy zo dna, ešte nekonečne zotrie chúďa, 

čo sotva chvie sa ako uhlík v nočnom lese.

I dobiť, dorobiť, dostrieľať, už na kašu pretrieť,

aby stále pulzujúce jadierka konečne klíčili

s láskou, s nárokom, s priebojnosťou sa nahltať.