Mirka Kočvarová - Spisovateľka
Kto nemá rád dobrú literatúru? Mirka Kočvarová je umelkyňa srdcom i dušou.
Nebojí sa preskúmať i citlivejšie témy ako smrť, láska alebo sex. Má už za sebou jednu knihu s názvom Wounded poems. Jej diela však nenájdete pod jej menom. Elliotté P. Joel je jej pravé umelecké meno, pod ktorým sa rozhodla vydávať.
Ahoj Mirka, vieš našim čitateľom predstaviť, čo robíš a kto vlastne si?
Formálne by som sa predstavila ako spisovateľka, maliarka, filozofka a študentka UNIZY. Sebe by som sa definovala ako svet, ostatným sa však definovať nedokážem. Je predsa na tebe, čo si o mne myslíš.
Ako si sa dostala k písaniu?
Ešte, keď som nevedela písať, som vedela, že raz budem spisovateľka. Vymýšľala som si v hlave rôzne príbehy a básne, a v celých vetách som ich diktovala dospelým, aby moje slová zapísali. V detstve som sa venovala poézii len okrajovo, písala som skôr úvahy a poviedky. Oficiálne debutovať som chcela už v jedenástich rokoch a v pätnástich som začala písať poéziu po anglicky. Cítila som však, že tradičné ponímanie poézie ma zväzuje a navyše som svoj štýl nevedela zaradiť do žiadneho existujúceho žánru. Vymyslela som si teda svoj vlastný žáner – lyrizovanú prózu nonsenzického impresionizmu. Na prvý pohľad vyzerajú teda moje práce ako text či úryvok, no pri čítaní zistíte, že je to poézia. V písaní sa sústredím na vnemy a prežívanie okamihu s avantgardnými prvkami nezmyslov, zabŕdam aj do existencializmu a surrealizmu. Píšem však aj v iných žánroch, tvorím, čo mi napadne. A prečo anglicky? Hoci je slovenčina nádherný jazyk a cítim k nej národnú a duchovnú hrdosť, vždy som mala pocit, že veci, ktoré hovorím, sú ľuďom na smiech alebo ich zraňujú.
Ty máš zatiaľ vydanú jednu knihu, ako to prebiehalo?
Moja jediná publikovaná kniha „Wounded poems“, ktorú som sama ilustrovaná svojimi fotografiami, sa dá nájsť na stránke Martinusu. Nie je to pre mňa len prvotina a zbierka poézie, ale dokumentácia môjho krátkeho života a dôkaz o sile vôle. Kniha je rozdelená do troch kapitol. Prvá je o mojom literárnom prebudení a dobe, kedy som začala chápať skutočnú podstatu písania. Druhá pozostáva z mojich začiatkov písania v angličtine. A tretia, najrozsiahlejšia, zachytáva najhoršie obdobie môjho života, obdobie, kedy som bola veľmi blízko smrti, ku konci kapitoly sa však takmer úplne zotavím. Dokončenie prvej knihy a moje vyliečenie ma ešte viac utvrdilo v liečivej moci písania. Wounded poems som sa takmer 4 roky pokúšala vydať v USA, všetky oslovené vydavateľstvá však moju prácu buď odmietli alebo ani nekomentovali. Frustrovaná som ju teda vydala na Slovensku. Nebol to ten krok, ktorý som chcela, ale bol to predsa len krok. Zato krst knihy bol ako odmena, myslím, že to bol jeden z najkrajších dní môjho života. Konal sa v Turčianskej knižnici v Martine, prišlo asi dvanásť ľudí a bolo to skôr skromnejšie, s rýchlym interview, autorským čítaním a krstom. Dostala som nádherné kytice a ľudia mi po akcii rozprávali, že mali zimomriavky, a priali mi len to najlepšie.
Ako vznikol tvoj pseudonym Elliotté P. Joel?
V šestnástich som napísala báseň o istom mužovi menom Elliot P. Joel, ktorý trpel samotou a s vyprahnutosťou sledoval prichádzajúce vlaky. Túto báseň som ukázala svojmu mentorovi p. Frnkovi s otázkou, čo sa mu na tom výtvore páči. Odpovedal, že meno postavy. S úcty k tomu, čo mi dal, som si toto meno nechala s femininnou modifikáciou „Elliotté“ podľa skloňovania Henry-Henriette/Marrion-Marrionette/Antoin-Antoinette.
Kto je tvoj obľúbený autor?
Moji najobľúbenejší autori sú Arthur Rimbaud, Leonora Carrington, Charles Bukowski, Ernest Hemingway a Franz Kafka. Všetci svojím spôsobom dotvorili môj štýl písania.
O akých témach zvykneš písať?
O všetkom. Život a smrť, dobro a zlo, láska a šialenstvo, pocity a myšlienky, hrôza a nádej, neexistujúce a skutočné. Píšem o všetkom, čo život obnáša, a tým konzervujem svoju dušu.
Kde hľadať inšpiráciu?
Stačí otvoriť oči. Pozri sa do seba, pozri sa do ľudí, do prírody, pozri sa do prítomnosti, minulosti, budúcnosti, pozri sa na krajec chleba a na odraz slnka.
Čo ťa motivuje pokračovať?
To, že píšem, aby som žila a žijem, aby som písala.
Robíš teraz niečo po novom?
Vždy robíme niečo po novom, pretože život je nestály a tekavý. Meníme sa každú sekundu nášho života, naša podoba zaniká a rodí sa nová. Takže áno, isto robím niečo po novom. Iba to ešte nedokážem definovať.
