Elliotté P. Joel
– Zachráň sa kto môžeš!
Stalo sa normalizované opustiť svoje záľuby pre štúdium čohokoľvek s vysokým uplatnením a následného pracovného pomeru v štátnom či industriálnom sektore, ktoré sa stane prvým z našich dvoch životných povinností – tým druhým je produkcia potomstva.
Považujem za poburujúce, až stupídne, že väčšina populácie má väčší strach z fyzického skonu ako zo smrti duševnej – intelektuálneho a existenciálneho úpadku. Ľudskému druhu sa podarilo vyvinúť nepredstaviteľné technológie v rapídnom intervale, avšak stále akosi uprednostňujeme dlhý život v zdraví a materiálnom zabezpečení, nezáležiac na jeho kvalite, pred životom šťastným.
Hoci existuje nespočetne pestrých štúdií snažiacich sa determinovať historického či sociálno-politického pôvodcu zapríčiňujúceho trend spomínaného „automatizovaného a konzumného jestvovania“, chcem sa zamerať skôr na filozofiu fenoménu samotného, a jeho riešenie. Pre spoločnosť z finančno-politického hľadiska je daný spôsob života obyvateľov prínosom, pretože produkuje istú a dlhodobú pracovnú silu, ako aj monetárnu prosperitu pre makropodniky a štát. Pre človeka sa však dá charakterizovať ako celoživotné podnecovanie a zdôrazňovanie externých zdrojov šťastia, konkrétne prameniacich z materiálnej istoty a sociálnych vzťahov, pričom sa potláča sebavedomie jedinca ohľadom širšieho intelektuálneho, duševného a umeleckého rozvoja: osoba teda považuje za zmysel svojho života prácu prinášajúcu finančný obnos, ktorý poskytuje hmotné uspokojenie, ako aj romantické vzťahy a rozmnožovanie, ku ktorým je dotlačený (a následne neuspokojený) nevedomým duševným vyprahnutím spôsobeným kritickým nedostatkom sebarealizácie a stimulácie mozgu pomocou umenia, literatúry a objavovania nového.
Existencia tohto typu vo mne zvykla vyvolávať najhorší des: des, že dospejem a moje srdce i myseľ kompletne odumrú. Po istom čase som si však definovala, že daný proces nie je dospievaním, ale stratou duše. Dovolím si zacitovať seba z jednej z mojich básní v zbierke Wounded poems vo voľnom slovenskom preklade: „Ľudia nie sú zadobre s nevinnosťou, pretože nevedia, čo to je. Definujú ju ako odopieranie si určitých akcií, ale v skutočnosti je to jedine zachovanie si duše, ktorá nám bola darovaná, nehľadiac na to, koľko zla na nej bolo napáchané.“ (Joel 2022). Akonáhle stratíme niečo, čo definuje našu podstatu v takej nevýslovnej miere ako duša, pre jej neprítomnosť sa nám už nedokáže vybaviť, že sme ju niekedy vôbec mali. Pokiaľ si teda ešte stále uvedomujeme jej existenciu, máme ju. Je tu, nestratili sme ju.
